Každý sa môže stať otrokom... Aj dnes!

Skutočné príbehy rôznych foriem novodobého otroctva, ktorých obeťou sa môže stať ktokoľvek z nás....


Nútená prostitúcia

Mladá žena z Ukrajiny si hľadala prácu prostredníctvom pracovnej agentúry v Užhorode. Bola ochotná za prácou vycestovať do zahraničia, agentúre zaplatila 400 eur. Podľa prísľubu v agentúre jej bola ponúknutá práca v hoteli alebo v reštaurácii na území Slovenska, no pracovnú zmluvu nepodpisovala. V apríli 2010 sa viezla autobusom na miesto určenia spolu s ďalšími ženami a dievčatami. Neznámi muži od nich vyzbierali cestovné pasy, vraj kvôli vybaveniu pracovného povolenia. Autobus uháňal takmer bez zastávok. Osádka tvorená prevažne ženami sa dostala cez Poľsko do Českej republiky. Tam niekoľko žien vystúpilo. Irine prikázali vystúpiť spolu s ďalšími troma dievčatami omnoho neskôr. „Prevzali nás ozbrojení muži. Vôbec sme nevedeli, kde sa nachádzame. Zavreli nás do bytu, z ktorého sme nesmeli vychádzať. Keď sme protestovali, bili nás a zatvárali do pivnice. Tlačili do nás tabletky, od ktorých sme boli omámené,“ spomína Irina. V strachu z bitky a nebezpečných vyhrážok začali postupne ukrajinské ženy poskytovať sexuálne služby Slovákom, Nemcom, Švajčiarom. Irina vyviazla z tohto zajatia iba zázrakom. Po ôsmich mesiacoch vyrozprávala svoj príbeh 35–ročnému klientovi. Po tom, ako ju vykúpil z pasce obchodníkov, medzi ktorými boli nielen Slováci, ale aj Chorváti a muž hovoriaci po rusky, zaviezol bezradnú ženu na východné Slovensko. Od tohto klienta sa Irina dozvedela, že mesto, v ktorom ju nútili vykonávať prostitúciu, bola Bratislava.  

Nútená práca


V marci 2009 sa vo vietnamskej tržnici v Prahe 4 uskutočnil nábor personálnej agentúry Affumicata na sadenie stromčekov v českých štátnych lesoch. Keďže išlo o verejnú zákazku, vzbudzovalo dianie dôveru. Kto by mohol tušiť, že pôjde o jeden z najrozsiahlejších medializovaných obchodov s ľuďmi za účelom nútenej práce v Čechách. V kauze „stromkaři“ sa stali obeťami desiatky Vietnamcov, Ukrajincov,
Rumunov i Slovákov. Lesní robotníci pracovali od rána do večera šesť – sedem dní v týždni. Niektoré pracovné skupiny hladovali, lebo z občasných záloh si nemohli kúpiť ani dostatok jedla, ktoré by ich posilnilo pri výkone fyzicky namáhavej práce. Ak sa ožobračovaní ľudia ohradili, vyhrážali sa im zástupcovia agentúry násilím. „Bol som chorý, krv mi tiekla z nosa. Šéf sa ma pýtal, prečo nepracujem. Nejako to zastavte a bežte pracovať,“ uzavrel bez akéhokoľvek náznaku záujmu o zdravotný stav zamestnanca. Ten istý pracovník spomína, že ho napokon vyhodili z ubytovne, lebo nadriadenému nebolo po vôli, že opakovane pýtal peniaze, ktoré mu za prácu dlhoval. V situáciách, keď si spomínaný lesný robotník pýtal iba to, čo mu patrí, šéf sa mu vyhrážal bitkou. Praktiky, ktoré nesú znaky nútenej práce, pokračovali aj v roku 2010. Nezaplatené mzdy iba pre 80 pracovníkov, ktorí riešia podlžnosti súdnou cestou, predstavujú 2,5 milióna českých korún. Poškodených by malo byť takmer 600 cudzincov. 

Nevoľníctvo


Osemnásťročnej Betke sľúbil sprostredkovateľ dobre platenú prácu pomocníčky v domácnosti v Taliansku. Pred odchodom podpísala Betka pracovnú zmluvu v kancelárii náborovej agentúry, ale nedovolili jej preštudovať si jej obsah. Miesto toho skončila v Rakúsku. Jej úlohy zahrňovali starostlivosť o deti, varenie, pranie, žehlenie a upratovanie. Mala zakázané komunikovať so svojou rodinou. Zamestnávateľ jej zakázal sa modliť, pretože podľa neho jej to zaberalo čas na prácu. Jej pracovná doba bola od 4.00 do 2.00 h nasledujúceho dňa, takže nemala žiadny čas na odpočinok. Betka sa po mesiaci týrania a znášania neľudských podmienok rozhodla utiecť z domu tak, že vyskočila z druhého poschodia, pričom si zlomila rebrá a poranila nohy. Tento incident videl okoloidúci chodec, ktorý ju odviedol do nemocnice. Následne na to bola o tomto prípade upovedomená polícia. Vďaka svojej odvahe dostať z otroctva sa Betka mohla vrátiť späť k svojej rodine. 

Obchod s ľudskými orgánmi


Alberto pochádza z chudobnej štvrte Mexika. Na živobytie si zvyčajne zarábal žobraním. Veľmi často sa nad ním zľutovali najmä turisti. Jedného dňa zastavila pri ňom biela dodávka. Muži, ktorí sedeli vnútri, ho odviezli do reštaurácie, kde sa mohol dosýta najesť. Po celý čas si myslel, že stretol dobrých ľudí, ktorí sa zľutovali nad žobrákom. Až po rokoch, keď ochorel a lekári zistili, že má vyoperovanú obličku, spomenul si, ako sa po nezvyčajnom únose prebral na trávnatom priestranstve v štvrti, kde býval. Bol ako omámený, nevedel, ako sa tam dostal. Alberto sa stal obeťou obchodníkov s ľuďmi zameraných na odber ľudských orgánov. 

Nútený sobáš


Osemnásťročná Zuzana patrí medzi atraktívne mladé dámy. Po skončení strednej školy sa obzerala po zamestnaní. Sondovala ponuky medzi známymi, sledovala novinové inzeráty. Jedného dňa prišiel za ňou priateľ s ponukou, ktorá upútala Zuzanu okamžite. Hovoril o pracovnej ponuke s výborným zárobkom vo Veľkej Británii. Keďže lákavý návrh vyslovil jej blízky človek, ktorý sa navyše ponúkol aj zaplatiť Zuzane cestu lietadlom, dievčine ani nenapadlo preveriť si jeho prísľuby. Mráz po chrbte jej prešiel až po príchode do Británie. Ako to už v podobných prípadoch chodí, skupinka zainteresovaných mužov jej okamžite zobrala osobné doklady. Nijaká lukratívna práca ju v zahraničí nečakala. Ubytovanie aj stravu jej hradil jeden z mužov. Ten jej po niekoľkých dňoch ozrejmil, že osobné doklady dostane späť, keď bude poslušná a uzavrie manželstvo s istým Indom. Muža, za ktorého sa mala vydať, predtým nikdy nevidela. Bola zúfalá, bezradná. Keďže organizovaná skupina obchodníkov bola už dlhšie pod dohľadom polície, podarilo sa Zuzanu po policajnej razii vyslobodiť. Dnes spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní a dúfa, že obchodníkov neminie prísny trest. 

Nútené žobranie


Konzulárny úrad Slovenskej republiky v Nemecku kontaktovala nemecká polícia ohľadom veľmi špecifického prípadu slovenského občana. Bol nevidiaci a neschopný
pohybovať sa v neznámom prostredí bez znalosti reči a bez cudzej pomoci. Priznáva, že bol nútený žobrať už dávnejšie v Rakúsku a Holandsku. Človek, ktorý ho pred niekoľkými rokmi zobchodoval na žobranie do Rakúska, bol odsúdený. Tentoraz uniesli dvaja muži fyzicky postihnutého muža priamo spred obchodu v meste. Natlačili ho do dodávky a vyhrážali sa mu bitkou, ak by sa pokúsil voči únosu vzoprieť. Po niekoľkých dňoch žobrania zistil, že jeho únoscovia podobným spôsobom vykorisťovali aj ďalších ťažko zdravotne postihnutých mužov – niektorí boli odkázaní na invalidné vozíčky. Striedali mestá, bez možnosti hygieny a kvalitnej stravy či dôstojných podmienok na prespatie, márne čakali aspoň malý podiel z vyžobranej sumy. 

Nútená trestná činnosť


Balogovci majú šesť detí. Najmladší Jurko má štyri roky, najstarší Janko desať. Tridsaťdvaročná Marta priviedla každý rok na svet jedno zo svojich detí. S druhom si v krajskom sídle nedokážu nájsť zamestnanie. Sotva zvládli ukončiť základnú školskú dochádzku. Keď ich deti odrástli z plienok, odovzdali ich Arpádovi na vyrovnanie svojho dlhu. Zatiaľ čo sa ratolesti rozpŕchnu medzi nakupujúcich ľudí pohybujúcich sa po hlavnej ulici, alebo v letných mesiacoch obchádzajú medzi oddychujúcimi v letných záhradách, rodičia čakajú spolu s Arpádom na lavičke. Menšie deti vyvolávajú súcit okoloidúcich a žobrú. Mnoho obyvateľov mesta i turistov sa zľutuje a do drobných rúčok vloží kovový peniaz. Janko spoločne s o rok mladšou sestrou Ivetou majú inú úlohu. Drobné krádeže, ktorých sa dopúšťajú, majú rovnako ako vyžobrané eurá ich mladších súrodencov, vytrhnúť rodinu z najhoršieho a napomôcť vrátiť veľké dlhy Arpádovi. Ani si neuvedomujú, že sa tak stali obeťami obchodovania s ľuďmi.

 
Zdroj: Aspekty nútenej práce v Slovenskej republike. MV SR, Bratislava 2012
Celý dokument na stiahnutie TU